Na úpätí krásnych hôr v tichosti anjel kľačí a roní svoje nebeské slzy. Zletel z nebies aby rozdával lásku. Dával ju každému. Srdcia ľudí rozohrial najsilnejším plameňom a zažiaril najjasnejším svetlom života. Predieral sa krutým svetom, tmavými ulicami nenávisti a snažil sa každého osloviť. Rozprestrel krídla nad sirotami, nenávisti dal dúšok svojej lásky, milujúcim dal svoje porozumenie. Dieťaťu dal matku, matke dal muža a mužovi dal silu ochrany. Anjel sám seba obetoval, aj keď vedel, že ľudia si to nevážia. No bol šťastný, lebo vedel, že robí nádhernú vec. Ale jeho smútok spočíva v niečom inom. Prišiel za mnou, že mi dá kúsok svojej lásky. Zbadal ale, že ja mám v srdci omnoho viac lásky ako on. Chcel si ju požičať, lebo jej už veľa obetoval, no povedal som mu, že ju mám pre niekoho iného. Opýtal sa ma, ktorý človek je obdarovaný toľkou nehou. Odpovedal som mu. Moja odpoveď ho ranila, padol na kolená a odletel so slzami v očiach. Dozvedel sa, že nie je jediný anjel v tomto svete. Ukázal som mu to najkrajšie stvorenie, otvoril srdce a poslal kus lásky. Nevedel pochopiť, že človek sa môže stať anjelom a poslom krásy. Môj Anjel nemá krídla, nevie sa vznášať nebesami a nie je posiaty zlatom. Môj Anjel si Ty a ja nemusím byť nebeská bytosť, aby som Ti dával lásku. Ty patríš ku mne a ja k Tebe. V srdci máme spoločnú lásku, ktorá prekoná všetky hranice a vzlietneme spolu až k nebesám, odkiaľ sa budeme dívať na svet a každý nám bude závidieť.